Rob to, čo ťa baví a to, čo robíš, rob poriadne.

3. kapitola

15. září 2008 v 22:25 | Natália Juríková |  Stromy života
3. kapitola - Zvláštne stretnutie

Daira ustúpila o krok vzad. Pocítila v sebe zvláštny pocit. Nebol to však strach, ale čosi celkom iné. Akoby tie oči a i jeho majiteľa poznala celý svoj život.
"Kto si?" spýtala sa potichu.
"Tvoj priateľ."
"Už sme sa niekedy predtým stretli?"
"Samozrejme. Kdesi vo svojom vnútri to predsa musíš vedieť."
"Čo tu robíš? Chcem povedať, čo robíš v tejto studni?"
"Nemáme čas na vysvetľovanie. Poď, musíme ísť."
"Ísť? Ísť kam?"
"Všetko sa v pravú chvíľu dozvieš. Už čoskoro. Musíš mi veriť. Nič zlé ti nehrozí. Len poď za mnou.
"Neviem, o čom to hovoríš. Nerozumiem ti."
"Dôveruj mi. To stačí." Tie zvláštne oči Daire počarovali, zhypnotizovali ju. Uverila im a vykročila za nimi. Po nejakom čase, Daira nevedela určiť po akom, sa chodba začala vyvyšovať, až sa musela skloniť, pretože sa hlavou dotýkala stropu.
"Tuto sú schody a padacie dvere. Za nimi nájdeš odpovede na tvoje otázky. Ba môžem ti sľúbiť, že nájdeš oveľa viac. Ale musíš si pamätať jednu vec a to navždy. Musíš veriť. Ver svojim snom, prianiam a želaniam. Potom sa všetko, čo iným príde nemožné, zmení na skutočnosť. Stoj si za svojimi snami, nevzdávaj sa ich za každú cenu. S vierou dokážeš veľké veci."
Daira ešte vtedy nepochopila úplný význam týchto slov, no vycítila, že sa jej život zmení. So zvláštnymi pocitmi vyšla po schodíkoch, otvorila padacie dvere a vyhupla sa von. To, čo v nasledujúcej sekunde uvidela, ju načisto zmiatlo. Ocitla sa na čistinke, obkolesenej jarnými stromami. Tiekol tu potôčik, ktorý vzadu prerastal do vodopádu. Odvšadiaľ sa ozýval štebot vtákov, cítila vôňu snežienok, tulipánov a fialiek. Po konároch sa naháňali veveričky. Motýle trepotali svojimi ľahučkými farebnými krídlami.
"Ale to je jar. Jar uprostred jesene." Povedala Daira prekvapene.
"Presne tak." ozvalo sa Dairou. Daira sa s búšiacim srdcom obrátila. Slnečné lúče ju na okamih oslepili. Potom sa stretla s tými tajomnými očami a vo svojom vnútri pocítila teplo, ktoré sa jej šírilo po celom tele. Oči obrovského ľadového medveďa.
Konečne sa stretávame Daira.
Daira sa nechápavo poobzerala a potom sa pohľadom vrátila k medveďovi. V jej mysli sa ozýval hlas. Ale hlas predsa nemohol patriť nikomu inému, iba jej. Trocha ustúpila.
Nemaj strach. Rozprávať sa môžeme aj takto. Vyzval ju hlas. Hlas medveďa.
Neviem, či to zvládnem.
Samozrejme, že to zvládneš. O tom ani len nepochybuj.
Ako to, že rozprávaš?
Nielen medvede rozprávajú. Všetko žijúce rozpráva nejakou rečou.
Skutočne? Doteraz som sa rozprávala len s ľuďmi a s tebou.
To je pochopiteľné. V tejto krajine je len veľmi ťažké nadviazať kontakt so zvieratami.
A to už prečo?
Medveď sa zamyslel. Skúmavým pohľadom si ju premeral od zašpinených tenisiek až po strapaté svetlé vlasy. Až potom jej odpovedal.
Už čoskoro sa všetko dozvieš. Nateraz si zapamätaj jedno. Musíš veriť. Pevne a nesmieš ani na chvíľu zapochybovať, rozumieš mi?
Daira chvíľu mlčala. Uvedomovala si dôležitosť slov, ktoré práve počula, no nechápala ich pravý význam. Prikývla. V medvedích očiach sa na okamih zjavilo šťastie. Vykročil vpred a Daira ho nasledovala. Kráčali, až kým nezastali pred vodopádom.
Musíme ísť tadiaľto.
Cez vodopád?
Áno. Neboj sa, zvládneš to.
Ale ja nemôžem.
Môžeš.
Nie. Nedokážem to.
To hovoria iba slabosi. Dokáž, že ty medzi nich nepatríš.
Ale...
Viem o tvojom strachu. Prekonaj ho. Dokáž, že sa dá bojovať s démonmi a tí sa stratia. Vyzval Dairu medveď a na to vošiel do vody. Daira ho chvíľu s obavami pozorovala a nakoniec vošla do vody. Netrvalo dlho a musela sa do nej celá ponoriť. Na tele pocítila ostrú bolesť, akoby ju bodalo tisíc nožov. Chlad jej prenikal až do špiku kostí, ničil ju. Celá sa triasla. Cítila, ako ju opúšťajú sily. Medveď zrejme čosi vytušil, pretože sa tesne pred vodopádom, otočil a ona začula kričanie svojho mena
Daira nevzdávaj sa, ešte chvíľku. Podaj mi ruku!
Daira ho poslúchla a vďačne vložila svoju dlaň do medvedej laby, ktorú za ňou vystieral. Bola oproti nej taká maličká, že sa doslova stratila. Po dotyku pocítila zvláštne chvenie. Urputná bolesť a zima sa odrazu celkom vyparili a namiesto nej jej do tela prichádzalo príjemné teplo. Začudovane pozrela do medvedích očí.
Pripravená?
Áno. Vyhlásila Daira s odhodlaním. Nevedela, na čo má byť pripravená, no bola si istá, že to bude niečo obrovské, čo zmení jej život. Zhlboka sa nadýchli a ponorili.




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Radka Radka | Web | 18. září 2008 v 20:59 | Reagovat

Ahoooj no jeej jasne  chcem spriatelilt :) hned si ta aj pridavam..budem moje prve SB :)

2 kikuShQa kikuShQa | Web | 27. listopadu 2008 v 17:43 | Reagovat

bude 4 kapitola? dufam ze ano

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama