Rob to, čo ťa baví a to, čo robíš, rob poriadne.

2. Kapitola- studňa

15. září 2008 v 22:09 | Natália Juríková |  Stromy života
2. kapitola - Studňa
"Vedľa! Nechytíš ma!" zvolalo dievča, uhýbajúc sa bratovi, ktorý mal vez oči previazanú šatku. Pri nej stál ďalší chlapec, ktorý sa mračil na dievča a naznačoval, aby bolo ticho.
"Kde ste? Daira, Martin?" spýtal sa chlapec so šatkou a pritom urobil krok vpred. Potkol sa o roh koberca, zapotácal sa a pristál na zemi. Daira to nevydržala a rozosmiala sa. Chlapec si strhol šatku.
"To bolo úžasné, Tomáš. Daira, len si to predstav. Budúci advokát sa potkol o roh koberca a spadol!" chichúňal sa chlapec, ba aj Tomáš sa rozosmial.
"No počkajte!" zvolal a vstal. Martin a Daira sa rozbehli. Smejúc sa otvorili sieťkové dvere, vedúce do záhrady a vybehli von.
"Daira, skry sa!" zvolal Martin a šikovne vyliezol na starý dub. Daira sa poobzerala po záhrade, kým jej pohľad napokon spočinul na falošnej studni. Odjakživa v nej nebola voda, no namiesto toho ukrývala schody, ktoré viedli na jej dno. Kedysi o nej otec rozprával Daire príbehy a tá ich priam hltala. Príbehy o šťastí či nešťastí, láske a nenávisti. Najradšej počúvala o žene, ktorá zachránila život svojmu malému dieťaťu, i keď o ten svoj sama prišla. Studňa bola v detstve Dairinou obľúbenou skrýšou, no teraz ju navštívila už len zriedkakedy, pretože postupne prestávala byť objektom jej zvedavosti. Veď pätnásťročné dievčatá zaujímajú iné veci, ako opustené studne. Veru, už som tu dlho nebola, pomyslela si. Stúpila na malý schodík, potom ďalší až kým nezoskočila na kamennú dlážku. Chvíľu jej trvalo, kým si privykla na šero. Chodbu osvetľovalo iba svetlo, prichádzajúce zhora. V skutočnosti nikdy nezašla ďalej ako na pár metrov. Uprela zrak do diaľky a na okamih sa akoby premenila na to malé dievčatko, ktoré malo so všetkého strach, ale potom pokrčila plecami a vykročila vpred. Pomalé kroky zvláštne duneli a vytvárali strašidelný súbor zvukov. Samu seba však uistila, že sa nemá čoho báť. Po niekoľkých minútach, keď začala uvažovať, že sa vráti naspäť, odo čohosi zakopla. Zastavila a rukami naslepo hmatala okolo seba. Napokon na čosi natrafila. Spona do vlasov. Usúdila. Vzápätí ju oslepilo prenikavé zelené svetlo a všetko okolo nej sa bláznivo rozkrútilo. Nechápala, čo sa deje. Z hrdla sa jej vydral zdesený výkrik. Snažila sa sponu pustiť, no prsty ju prestali poslúchať. Keď si Daira myslela, že je koniec, všetko utíchlo a ona dopadla na kolená. Bola opäť v studni, no tentoraz to v nej vyzeralo celkom inak. Osvetľovali ju fakle, takže tu bol dostatok svetla. Roztrasenými prstami si schovala sponu do vrecka a snažila sa chytiť dych.
"Musím sa upokojiť. Na všetko je vždy nejaké logické vysvetlenie." povedala si potichu. Vtedy odkiaľsi vybehla žena a na rukách niesla bábätko. Daira sa rozbehla za ňou.
"Prepáčte. Kto ste?" zvolala, no žena sa tvárila, že ju vôbec nevidí a bežala ďalej. Z tmy sa vynorili dve veľké postavy, ktoré mali tvár zahalenú kapucňou. Žena vykríkla a vytiahla nôž. Druhou rukou sa snažila ochrániť bábätko. Daira jej chcela pomôcť, no ju opäť stiahol vír a všetko sa rozkrútilo. Bolestivo spadla. Prudko dýchala, ako keby práve prebehla veľmi dlhú vzdialenosť.
"Musím sa vrátiť." zašepkala.
"Na to je už príliš neskoro." ozvalo sa mohutným, hlbokým hlasom a práve v tom okamihu uvidela priamo pred sebou pár smaragdovozelených, tajomných očí, aké mala aj ona sama.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Radka Radka | Web | 16. září 2008 v 15:53 | Reagovat

Aj tato kapitola je skvela..len ma dost stve ze cez ten text mas ten obrazok korcule..potom sa to zle cita..ale tvoja vec :) pribeh je fakt super

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama