Rob to, čo ťa baví a to, čo robíš, rob poriadne.

Květen 2008

Ahojte

30. května 2008 v 22:34
Ahojte:) Fúúú tak dnes som mala opäť veľmi náročný deň... BOlia ma nohy mám spálený chrbát a bolí ma hlava:D Ale aspoň som si zarobila 500 korún. Fúkala som balóny deťom pred Domossom keďže bude Deň detí a poviem vám, nie je to vôbec jednoduché, ako to možno vyzerá, najmä, ak sa vám tam nahrnú 3 škôlky naraz:D no som úplne vyčerpaná, navyše som nestihla ísť ani na tréning a vlastne brigádujem preto, aby som si mohla v lete platiť súkromné tréningy- iba ja , ľad a tréner hehe inak ak chcete rpispieť stačí sa ozvať:)a aach keby sa náhodou niekto oyve... Zajtra ráno brigádujem od 08 do 21 tak budem zasa unavená.... a ešte pred tým chcem ísť cvičiť, len som zvedavá kedy sa stihnem naučiť... Mám toho nejako veľa... Idem spinkať, aby som nebola unavená, tak sa zatiaľ majte krásne pá:)

Ondrej Nepela - najúspešnejší krasokorčuliar na Slovensku

30. května 2008 v 22:08 Krasokorčuľovanie
Ondrej Nepela - jeho život
Napriek tomu, že jeho život nebol dlhý a bohužiaľ už nie je medzi nami, dokázal spomedzi slovenských krasokorčuliarov za svoj krátky život najväčšie úspechy, jeho meno poznajú ľudia zo všetkých kútov sveta a i dnes, ak máme možnosť vidieť ho v televízii, mnohým sa nám zastaví dych a na rukách nám naskočia zimomriavky...
O najväčšom úspechu....
Na vrchole kariéry mal hneď v úvode voľnej jazdy náročný trojitý skok. Nájazd dozadu s rozpaženými rukami trval iba niekoľko sekúnd. A predsa to boli sekundy, ktoré miliónom fanúšikov v celej republike zastavili doslova dych. Prilepený na čierno-bielu televíznu obrazovku sa každý pýtal sám seba: Skočí? A keď sa to Nepelovi podarilo, prepuklo nadšenie. Do vyprázdnených ulíc vybuchovali z oblokov salvy nadšenia. Nemyslite si, že preháňame. Krasokorčuľovanie v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov bolo celonárodným ošiaľom. Rodili sa vtipy už aj na televíznych komentátorov. Ako tento na nezabudnuteľného Karla Mikysku, ktorý vraj do éteru povedal: ,,On ve světle hnědém, ona ve žlutém s flitry - a oba v sytě zeleném." Viete si predstaviť bratislavký zimný štadión, na ktorom bolo ráno o ôsmej, na začiatku povinných cvikov mužov, už dvetisíc divákov? Stále pribúdali, sledovali vlastne nesledovateľné -- nudné kreslenie figúr, ktoré museli mať stopu zapadajúcu do seba. Boli tam vo vytržení, lebo čakali na svojho Ondríka.
Narodil sa 22. januára 1951 v Bratislave.
Zomrel 2. februára 1989 v Mannheime.
Štartoval na troch zimných olympiádach, pričom v Sappore 1972 sa stal olympijským šampiónom. V rokoch 1972 - 1973 získal tri tituly majstra sveta. V rokoch 1969 - 1973 sa päťkrát za sebou stal majstrom Európy. Na MS získal ešte dve strieborné medaily (1969 a 1970), na ME tri bronozové medaily (1966 - 1968). Bol akademickým majstrom sveta 1970 a nepretržite majstrom ČSSR v rokoch 1965 - 1973. Súťažil za klub Slovan Bratislava. S amatérskou kariérou sa rozlúčil triumfom na MS 1973 v Bratislave. Potom pôsobil v revue Holiday on Ice. Záver života prežil v NSR, kde bol úspešným trénerom.
Krasokorčuliar Ondrej Nepela by sa 22. januára bol dožil 50 rokov.
Zimný štadión v Bratislave, na ktorom sa na prelome januára a februára konali majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní, nesie meno Ondreja Nepelu.

Hviezdne hodiny Ondreja Nepelu

Ondrej Nepela vystúpil na najvyšší vrchol na ZOH v Sappore v roku 1972. Ako prvý a zatiaľ ako jediný Slovák získal zlato zo zimnej olympiády. A pritom "postavenie hviezd" v Sappore Nepelovi vôbec neprialo - v deň finálových voľných jázd bol piatok trinásteho...
Po povinných jazdách Nepela viedol. Pred Francúzom Perom mal náskok 54 a pol boda. Taký náskok ešte nikdy nemal. Vo voľných jazdách nastupoval ako posledný. Jeho najväčší súperi predviedli výborné voľné jazdy, ale Ondreja to nevyviedlo z rovnováhy. Na jeho tvári sa nezračil ani náznak nervozity. Bol pokojný. Taký, ako ho poznali všetci. Nikdy nebol trémista.
Pri trojitom odpichnutom rittbergerovi Nepela spadol. Vstal, rýchlo sa znovu dostal do tempa a perfektne zakončil svoju voľnú jazdu. Po programe sa novinárom vyznal:

"Po tom páde mi bolo úzko, veď som bol jediný, kto na tréningoch vôbec nespadol. Keď som ten trojitý odpichnutý rittberger začal, bolo všetko v poriadku. Odskok bol dobrý, ba aj dopad sa mi celkom podaril. Čo sa stalo potom, neviem. Zvrtol sa mi akosi členok a už som "letel". Nikdy predtým som taký pocit nepoznal. Povedal som si však, že radšej nepôjdem domov, keď po takom náskoku z povinných cvikov zlato nebude moje."

Veľká anketa Slovenského olympijského výboru a Klubu športových redaktorov SSN určila v decembri minulého roku Ondreja Nepelu ako slovenského športovca storočia. Na slávnosti 21. decembra 2000 prevzala zaňho cenu jeho dlhoročná trénerka Hilda Múdra, pretože jeho rodičia už tiež nežijú a sestra sa utiahla pred svetom. Hilda Múdra pri preberaní ceny Zlatý vrch (bronzové dielo akademického sochára Jána Ťapáka) povedala:

"Dojalo ma to až k slzám. Ondrej si víťazstvo zaslúžil. Okrem veľkých triumfov bol na vrchole veľmi dlho, čo je cenné."
Hilda Múdra, rakúska krasokorčuliarska trénerka, ktorá v rokoch 1950 až 1980 pôsobila na Slovensku a trénovala najúspešnejšieho slovenského krasokorčuliara v histórii Ondreja Nepelu sa na Nový rok 2008 dožila 82 rokov.
Krasokorčuľovaniu obetoval celý život. Dlhé roky vstával skoro ráno, aby o šiestej hodine ráno už mohol byť na ľade. Potom nasledovala škola a zase tréning. Až do maturity chodil poctivo do školy a nemal žiadne výhody oproti ostatným spolužiakom. Okrem krasokorčuľovania ho zaujímala jazda na koni.
Bohužiaľ zomrel na zákernú chorobu, keďže bol iného pohlavia. So svojim priateľom sa pred smrťou často ukazoval na verejnosti.
Onderej Nepela je vzorom mnohých krasokorčuliarov a zároveň mnohých podporil a dokázal, že bojovať za svoje sny nie je zbytočné, ale treba do toho vložiť všetko, nie sa ich vzdať....


Výsledky

Olympijské hry
Majstrovstvá sveta
Majstrovstvá Európy
Majstrovstvá Československa


Tu ma máte:)

28. května 2008 v 21:20 My diary
Ahojte:) tak toto je môj prvý deň, čo sem začínam písať:) Ani neviem, prečo som si založila blog, asi preto, ž mám pocit, že ma to bude baviť a tak dúfam, že aj vám sa tu bude aspoň trška páčiť:) Aom tu nováčik, tak tu toho zatiaľ nie je veľa. ale postuplne to tu bude hádam pestrejšie:) Myslela som, že je to ťažšie ale je to faajn:) Ešte neviem, o čom tu budem písať, ale zrejme o krasokorčuľovaní a uvidíme o čom ešte:) Dám sem aj moju fotku aby ste aspoň vedeli, koho blog čítate:)

Moje 1.SB

28. května 2008 v 16:25
Mojím 1. spriateleným blogom je blog mojej spolužiacky a aj super kamarátky Simonky a tiež mojej spolubývajúcej na lyžiarskom:) Na jej blogu nájdete veľa zaujímavých vecičiek tak sa tam mrknite:) hehe tiež mi pomáha s týmto blogom, pretože som tu nováčik:) jej blog je simma2.blog.cz

Toto je môj život

16. května 2008 v 20:09 | Natália |  Krasokorčuľovanie
Tak teda najskôr by som vás všetkých, kto príde na moju stránku chcela oboznámiť s mojím koníčkom a zároveň s niečím, čomu sa chcem venovať do budúcna a síce s krasokorčuľovaním... Verím, že Vás všetkých aspoň troška tento šport osloví....
Tomuto športu som sa začala venovať ako 8- ročná, bolo to aj vďaka mojej susede, ktorá prišla za mojou maminou, že čo keby mňa a a j moju susedu, mimochodom najlepšiu kamarátku tam neprihlásili... a tak sa to začalo:) Keď om prvý krát stála na korčuliach nevedela som urobiť ani krôčik, predtým tam boli nejaké snahy na rybníku ale myslela som, že nemám na to danosť:) Ale nevzdávala som sa a snažila som sa naučiť korčuľlovať jednak pre sebe, jednak aj pre moju maminu, ktorá chcela byť krasokorčuliarkou, no nemohla... Kamarátka po týždni skončila, bála sa róby, no ja som pokračovala...
Po čase som vymenila "obyčajné" korčule za profesionálne, čo spôsobovalo krvácanie z nôh, no snažila som sa nevšímať si to. Nože mali oveľa viac zúbkov a často som skončila s vybitým dychom, či iným zranením. Modriny boli na dennom poriadku. Potom prišlo
moje prvé vystúpeniem asi po pol roku, čo som sa začala tomuto športu venovať... A zistila som, že tento šport pre mňa veľmi veľa znamená a ža už si ani neviem predstaviť život bez toho, že by som neišla každý deň na tréning.... Potom prišli ďlašie vystúpenia... A aj moja prvá súťaž... Všetky dievčatá však mali natrénované oveľa viac ako ja, pretože začínali oveľa skôr, v 4 rokoch...Preto som končievala na chvoste, ale nevzdávala som sa, makala som ešte viac, nestačili mi tréningy na ľade, cvičila som aj doma.
O rok neskôr som prestúpila z malej skupiny do veľkej, čo ma nesmierne tešilo... Vymenili nám trénera, bol z Ruska a vyžadoval od nás oveľa viac, ako som bola zvyknutá. Za mesiac som sa u neho naučila toľko, koľko som sa u iných trénerov naušila za rok... Po čase som u neho zvládala jednoduchý axel, čo bol prvý takmer dvojitý skok. Aj tréningov nám začao pribúdať. Onedlho som každé ráno vstávala každý deň o 5 ráno na tréning a potom ma čakal daľší, večer. Nohy v korčuliach ma zakaždým neznesiteľne boleli a to nehovorím o všetkých tých zraneniach. Rodičia to začali brať tiež vážnejšie, ako dovtedy a ak sa mi na tréningu nedarilo, alebo som bola vyčerpaná, často mi nadávali, teraz ale vime, že to nemysleli zle, i ke´d vtedy mi to tak pripadalo.
Nasledovali moje prvé súústredenia a bola to naozaj makačka, ak boli tréneri nespokojní s našimi výkonmi, okrem 5 tréningov za deň nás večer ešte brávali za trest behať. Často som mala také chvíľky, kedy som si povedala stačí, ale vtedy tu boli moji rodičia, ktorí ma podržali, za čo som im vďačná.. Ani sĺz nebolo najmenej. Prestávku sme mali asi mesiac v apríli, kedy sa rozpustil ľad. A potom nasledovala letná príprava, vetdy som sa tešila vždy na ľad, pretože tá bola ešte náročnejšia. Behanie, aerobik, posilovanie, balet, gymnastika, skákanie, testy... Neskôr sa mám znova zmenil tréner, ktorého mám až doteraz a mám ho veľmi rada. Čo sa týka mojich zranení mala som chlamídie, kvôli čomu som mesela vynechať jednu sezónu, na jednom sústredení ma zrazilo dievča a okrem krvavých kolien, lakťov sm sa nespozala v zrkadle, našťastie sa mi všetko zahojilo, boli aj priblémy z kolenami a chrbtom... Veľa mojich kamarátok, ktoré tento šport robilo, to vzdalo, či už ich to prestalo baviť, alebo pre zdravotné problémi, či nestíhali zo školou. Ja mám teraz 16 rokov, navštevujem štátne gymnázium v Piešťanoch a škola mi povoľuje chodiť na tréningy aj počas vyučovania, keď je to potrebné. Prednedávnom som mala majstrovstvá Slovenksa a umiestnila som sa na 2. mieste. Momentálne máme obávanú letnú prípravu, no to k tomu patrí. Na súťažiach už nekončím na chvoste ako kedysi a myslím že je to tým slovkom CHCEM pretože ak chcete, tak dosiahnete to, o čo sa tak usilujete. Čo sa týka plánov do budúcnosti, mojím snom je dostať sa do Holiday on Ice, cestovať po celom svete a za týmto cieľom idem... Niektorí pozerajú krasokorčuľovanie v telke a povedia si, veď to nie je vôbec ťažké, tak ja vám musím povedať opak, je to veľmi náročný, ale nádherný šport... :):) Za to, že stále korčulujem vďačím najmä mojej mamine, ktorá ma pri tom držala niekedy zubami nechtami, tatinovi, ktorý je taký dobrý a drahé tréningy mi platí a vozí ma po celom Slovesnku a aj ráno na tréningy a taktiež môjmu trénerovi, ktorý mi vždy schladí hlavu... Ďakuejm vám za to.. Vám všetkým, ktorí si toto prečítali dokonca chcem povedať: Robte to, čo vás baví a robte to poriadne. A predovšetkým sa nevzdávajte svojich snov, to je polovička úspechu:):)